Registrovat
Přihlášení
nebo
Ztracené heslo?
Na úvodní stránku Na úvodní stránku
Československá bibliografická databáze
Registrovat

Ľudovít Didi

0%
Hodnotit lze až po přihlášení
Zavřít Chcete autora okomentovat, hodnotit či ho uložit do seznamu sledovaných? Začnete zde

Ľudovít Didi *1931 - †2013
Narozen/a v: Československo

Spisovatel Ľudovít Didi v dalších jazycích:
Ľudovít Didi - Slovenčina (2 knih)
Sdílet
  Facebook   Twitter   Zobrazit adresu   Poslat e-mailem

  0x sledován

Životopis:
Ľudovít Didi sa narodil 16. januára 1931 v Púchove ako nemanželské rómske dieťa. Vyrastal u starých rodičov z matkinej strany. Starý otec Ondrej Didi bol rómsky muzikant. „Bolo nás spolu sedem ľudí,“ spomína si Ľudovít Didi na svoje detstvo, „tetka, moja mama, lebo ja som bol nezákonný, bez otca, dvaja ujcovia a dedko s babkou.“ Napriek biede a diskriminácii vychodil v rodisku ľudovú a meštiansku školu. „Do školy som chodil s plnými vreckami hrachu, opekaných zemiakov,“ hovorí publicistke Marte Bábikovej v rozhovore Z teba kňaz nebude (Knižná revue, 3/2005), „to ma hrialo a bol to môj chlieb. Mlieko som nepoznal, chleba bolo pomenej, čo sa prejavilo aj na mojom raste.“ V meštianskej škole si ho získal učiteľ-kňaz, „práve on podnietil u mňa túžbu získavať vedomosti“. Po vojne ho prijali na Učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou, no keďže rodina nemala peniaze na internát, do školy nenastúpil. „Jedného dňa som nasadol na nákladné auto a odviezol som sa do Bratislavy. Išiel som na hlavnú stanicu, bol som hladný, tak som si pýtal jedlo. Videli to žandári a zobrali ma k veliteľovi. Vraj ako si to predstavujem, kde chcem bývať, čo chcem robiť? Vysvetlil som mu, že si hľadám nejakú robotu. Veliteľ mi umožnil, aby som dva týždne prespával na žandárskej stanici. Za ten čas som našiel jedného Bulhara, ktorý mal dvoch synov, päťkárov. Za to, že som ich učil, mi poskytol izbu a stravu.“ Zároveň vypomáhal v rôznych reštauráciách, čím si zarobil na maturitný kurz, ktorý organizovalo medzinárodné združenie YMCA. V školskom roku 1951/52 začal študovať na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe, odkiaľ ho po dvoch rokoch pre jeho svojrázne názory na školu a spoločnosť vylúčili. V roku 1959 absolvoval štúdium na Pedagogickej škole pre vzdelanie učiteľov národných škôl v Nitre. Roku 1963 ukončil štúdium na Pedagogickom inštitúte v Nitre, ktorým si rozšíril pedagogickú aprobáciu na stredné školy. Po pôsobení na malotriedkach bol v rokoch 1966 – 1974 vedúcim vychovávateľom v Osobitnej škole vo Vrábľoch. V roku 1974 s ním odbor školstva Okresného národného výboru v Nitre rozviazal pracovný pomer. Ako dôvod sa vo výpovedi udáva: „V krízovom období v r. 1968/69 ste verejne zastávali nesprávne protisocialistické a protisovietske názory na situáciu v našom štáte. Z týchto dôvodov nie je u Vás záruka, že povediete výchovu zverenej mládeže v duchu požiadaviek na ideovo-politickú výchovu socialistického človeka.“ „Rok som nemohol zohnať nijakú robotu,“ spomína si Ľudovít Didi na toto obdobie svojho života, „predali sme auto a všetko, čo sa dalo, lebo znova k nám zavítal hlad. Volali ma na ŠtB do Nitry, prezerali poštu, vo Vrábľoch ma sledoval tajný. Syn sa až na tretí raz dostal na štúdium, aj druhý syn a dcéra išli najskôr za učňov, až okľukou sa dostali do školy.“ Napriek represáliám, šikanovaniu, ktorému bol v tých rokoch vystavený, sa svojich názorov a občianskych postojov nevzdal a spolu s manželkou Máriou Didiovou ako fabrickí robotníci roku 1980 podpísal Chartu 77. V roku 1990 ho Okresný národný výbor v Nitre rehabilitoval a stal sa riaditeľom Detského domova v Koliňanoch (tu pôsobil až do roku 1998). V roku 1992 mu Vysoká škola ekonomická v Prahe „na základě politické rehabilitace“ priznala titul Ing. Proces jeho politickej rehabilitácie sa zavŕšil v roku 2007, keď mu – i manželke – Ústav pamäti národa priznal status „účastníka protikomunistického odboja“. Písať začal až po odchode do dôchodku. V rozhovore s Martou Bábikovou o tejto fáze svojho života hovorí: „... manželka ma nahovorila, aby som začal písať. Sledovala tým dve veci – aby som nebol nervózny a aby som sa dačím zapodieval, zabával. Vedela, že niečo vo mne je, len to treba dať na papier. Do písania som sa pustil roku 2001, knižku som dokončil za tri roky... Niektoré príbehy som nosil už v hlave tak, ako som ich napísal, s inými som sa veru natrápil, kým sa mi podarilo vyjadriť presne to, čo som chcel v nich zachytiť. Zážitky som najskôr nahrával na diktafón, ako mi prichádzali na myseľ, potom som ich prepisoval na stroji... pri pasážach ako napríklad cigánsky bál alebo cigánska svadba ma pochytil taký nepokoj, že som ani neobsedel, musel som sa poprechádzať, strhával so zo seba košeľu, musel som sa poumývať studenou vodou. Písal som poväčšine v noci a po takom zážitku som vôbec nemohol zaspať.“ Ľudovít Didi žil a tvoril vo Vrábľoch, kde aj 15. septembra 2013 zomrel. (zdroj: litcentrum.sk) (Založil/a: Esther Darnett)

(Zobrazit více)  

Komentáře



Nové komentáře můžete vkládat po přihlášení | Nemáte zde účet? - Rychlá registrace