Registrovat
Přihlášení
nebo
Ztracené heslo?
Na úvodní stránku Na úvodní stránku
Československá bibliografická databáze
Registrovat

Hlboké rany

60%
3 1
Hodnotit lze až po přihlášení
Profil knihy je v jiném jazyce
Zavřít Chcete knihu okomentovat, hodnotit či ji uložit do svého knižního seznamu? Začnete zde

Hlboké rany
Autor:


Nejnovější vydání:
Ikar - 2012
ISBN: 978-80-551-2970-9
Počet stránek: 344
Skrýt  

Všechny obaly

Skrýt  

Všechna vydání knihy

Nakladatelství (rok) ISBN Počet stránek Poznámka
Ikar (2012) 978-80-551-2970-9 344

Vražda pripomínala popravu. Kto bol schopný zastreliť 92-ročného muža? Zavraždený David Josua Goldberg musel páchateľa poznať, lebo polícia nenašla stopy vlámania – iba záhadné číslo na stene, napísané krvou mŕtveho. Prípad sa skomplikuje, keď súdny lekár pri pitve objaví na vnútornej strane Goldbergovho ľavého ramena zvyšky tetovania označujúceho krvnú skupinu, čo bolo bežné u príslušníkov SS. Prv než sa hlavný komisár Oliver von Bodenstein s kolegyňou Piou Kirchhoffovou naplno pustia do vyšetrovania, nadriadený im prípad odníme. Potom sa stanú ďalšie dve vraždy – rovnakým spôsobom popravia Hermanna Schneidera, ktorého pivnicu zdobia nacistické relikvie, a 88-ročnú Anitu Fringsovú, ktorú vrah predtým unesie z domova dôchodcov. Nápadne veľa stôp vedie k rodine vysokopostavenej vdovy po podnikateľovi doktorke Vere Kaltenseeovej – a späť k januáru 1945 vo východnom Prusku. Zrúcanina zámku v dnešnom Poľsku ukrýva strašné tajomstvo.

Z nemeckého originálu Tiefe Wunden (Ullsten Buchverlage GmbH,
Berlin 2009) preložila Katarína Széherová.

(více)  

Komentáře



Nové komentáře můžete vkládat po přihlášení | Nemáte zde účet? - Rychlá registrace

Moni_ka
60% 60% 60% 60% 60%
  6. 9. 2016, 11:15
Spisovateľkyn zložitý a záhadný labyrint bol stvorený z rafinovaného postupu prepleteného vynaliezavosťou, ktorá priniesla isté čaro. Nebolo ľahké sa z neho dostať, pretože spisovateľka vedela čitateľa oklamať, zmiasť, ale i nahnevať. Jej záhadný rébus vo mne vyvolal istý obdiv voči nej a konečné odhalenie mi vyrazilo dych.
Môj dojem z knihy sa začal zhoršovať už po prvých prečítaných stránkach. Príbeh sa niesol v nezáživnom tempe bez emócií, a k tomu bol strojovo napísaný.
Myslela som si, že celé dielo bude zamerané len na priebeh vyšetrovania vraždy a na všetok okolitý svet sa zabudne. Ale spisovateľka po dlhých mučivých stranách moje tvrdenie vyvrátila a tmavá hmla sa rozplynula.
Postavy začali žiť, predstavovať svoje súkromie a hlavne ukázali city. Páčilo sa mi ako Nele Neuhausová zakomponovala do príbehu dva svety. Prvý bol zameraný na vyšetrovanie vraždy a druhý poukazoval na životy hrdinov. O každej postave som sa niečo dozvedela. Aj keď nie veľa, ale na druhej strane ani málo. Mali charakter, city, čo vnieslo do príbehu aspoň náznak života.
Ako som spomínala, nemohla som sa do knihy spočiatku začítať. Dôvodom bolo i to, že spisovateľka všetky informácie akoby "rozsievala" na každej strane plným priehrštím. Až z toho vzniklo nekontrolovateľné, chaotické spoznávanie nových mien, rôznych vzťahov, postáv, ktoré sa zlievali pred očami. Ale najhoršie bolo, že sa k tomu priplietli nudné rozhovory, scény, konania postáv.
Bola to veľmi zlá kombinácia na začiatok, ktorá pretrvávala takmer do polovice príbehu. Našťastie, v týchto miestach nastal prelom a od diela som sa nevedela odtrhnúť. Chaos ostal v príbehu stále, ale jeho intenzita klesala až sa ten príval informácií začínal upokojovať a musím povedať, že konečnou stanicou príbehu bolo obrovské prekvapenie.
Pri pozeraní televízie narazíme na kriminálne seriály, ktoré sa od seba veľmi neodlišujú. Nájdeme v nich typické šuplíkové postavy, ktoré tvoria základ nejednej krimi. Tvorcovia neprichádzajú so žiadnou inováciou. Vždy je to o tom istom- neskutočné nasadenie vyšetrovateľov kvôli odhaleniu vraždy, obrovská snaha polície o nájdenie vraha, typické hlášky, vzťahy a správanie sa hrdinov. Myslím, vlastne viem, že realita je často iná. A preto ma zarazilo, keď som pri čítaní tejto knihy mala pocit akoby som sledovala typický kriminálny seriál.
Bolo to sklamanie, pretože som od spisovateľky čakala iný pohľad, ktorý by sa prikláňal ku skutočnosti. Ale dočkala som sa len klasických postáv na vlasť podobným tým z televízie. Neverila som im ten zápal pre určitú vec.
Na strane 240 sú tieto slová: " Čo od nás očakávajú?" Pia pokrútila hlavou. "Nie sme komisári z televíznych seriálov. Nedívajte sa na mňa tak bezmocne...Pri ich čítaní som sa musela pousmiať a pokračovala som v čítaní, ktoré už dávno nadobudlo ružový nádych. Realita je často iná...niekedy až príliš.
Veľmi ma hnevali prvé stránky knihy, ktoré sa niesli v duchu absolútnej necitlivosti. V tej chvíli som si myslela, že knihu ani nedočítam. Dôvodom bol prístup vyšetrovateľa ku zavraždenému. Pred sebou mal mŕtvolu človeka, zabitého krutým spôsobom. Žiaľ, jeho city neboli zamerané na ľudskú bytosť, ale naopak na neživú, zbytočnú vec, ktorou bolo víno. Presnejšie fľaša vína, kvalitná, ktorá bola dôkazom. V tej chvíli pocítil ľútosť voči tomuto nápoju, ktoré bude musieť byť vyliate pretože víno samotné nie je dôkaz, len fľaša. A vtedy som sa chytala za hlavu. Veď pred ním je mŕtvy človek a jemu je ľúto vína?! Tú osobu nepoznal, nevedel nič o jej minulosti ani o jej živote, ale predsa len to bol človek, ktorý žil, dýchal ako i on.
Vyšetrovanie vraždy je jeho práca a mŕtvola v kaluži krvi patrí k nej...je to len práca. Neznie vám to zvláštne? Alebo keď niekto povie, aby vraždy cez víkend zakázali. Čo? To myslí vážne?! Chápete? A preto sa pýtam, kedy sme sa stali taký ľahostajný voči ľudskému životu?