Ján Čomaj

Životopis - Ján Čomaj:

Už počas vysokoškolského štúdia začal pracovať v denníku Smena, kde sa postupne zaradil medzi popredných slovenských reportérov. Roku 1965 inicioval vznik Smeny na nedeľu a v rokoch 1966 - 1967 a 1969 bol jej vedúcim redaktorom. Na sklonku roka 1969 ho pre jeho postoje v roku 1968 k okupácii vyhodili zo zamestnania. Na krátky čas sa zamestnal ako riaditeľ vydavateľsko-dokumentačného strediska A-Press pri Zväze slovenských architektov. Po necelom roku však musel opustiť aj toto pracovisko. V rokoch 1971 - 1972 bol montážnym robotníkom aranžérskej dielne Slovšportu a v rokoch 1973 - 1990 fotolaborantom, náborárom a dispečerom vo výrobnom družstve Služba v Bratislave. V rokoch 1990 - 1991 bol riaditeľom Tlačového a informačného odboru Úradu vlády Slovenskej republiky a v roku 1992 riaditeľom a. s. Národná obroda.
Žije v Bratislave.
Literárne začiatky Jána Čomaja sú spojené s denníkom Smena a neskôr s týždenníkom Smena na nedeľu. Na pôde týchto mládežníckych časopisov sa zaradil do silnej skupiny slovenských reportérov, ktorých reportérska činnosť presiahla konvenčné publicistické žánre a svojimi literárno-estetickými kvalitami zasahovala do umeleckej literatúry. Zároveň spolupracoval s populárnymi mládežníckymi vysielaniami rozhlasu (Na modrej vlne) a televízie (Mladými očami). Knižne debutoval knihou reportáží Hviezdy spievajú (1963) o životnom štýle populárnych spevákov. Tragické okamihy a osudy ľudí rôznych povolaní a z rôznych sociálnych prostredí opísal v druhej reportážnej knihe Smrť sedí vpredu (1965). O ľuďoch, ktorí sa často náhodne alebo zhlukom nešťastných okolností, ale aj vlastným ľahkovážnym prístupom k životu dostali do rozporu so zákonom, rozpráva ďalšia kniha reportáží Počmáraný život (1967, 1968). Spoločne s Jurajom Verešom napísal dokumentárnu knihu o zákulisí udalostí roku 1968 Čo nebolo v novinách - August 68 (1990). V knihe reportáží Veľký biliardový stôl (1993) vyrozprával tragické osudy mnohých bývalých dôstojníkov Slovenskej armády a veliteľov SNP, ktorí sa neskôr dostali zásluhou politických intríg do nemilosti novej moci a boli politicky prenasledovaní, väznení a týraní. Mnohí z nich v dôsledku toho predčasne umreli, a to aj priamo vo väzniciach. V knihe cestopisných reportáží Túlačky (1995) opísal svoje zážitky z ciest po Kanade, Grécku, Francúzsku, Sardínii a Izraeli. Dojmy z ciest zároveň komentoval nadčasovými úvahami. V najnovšej knihe biografických esejí Kruté osudy (1997) vyrozprával životné príbehy slovenských osobností z oblasti politiky, umenia a športu, ktorých život bol predčasne a násilne pretrhnutý tragickými okolnosťami. Sú to príbehy o politikovi Alexandrovi Dubčekovi, novinárovi Gavrilovi Gryzlovovi, hercoch Jánovi Jamnickom a Ivanovi Mistríkovi, horolezcovi Jozefovi Psotkovi a iných. Je spoluautorom memoárových kníh Predčasné pamäti (Milan Bako, 1997), Žena menom Katarína (Katarína Pospíchalová, 1998) a Spomínanie bez konca (William Schiffer, 1998). (Založil/a: skjaninka)