Hlasy priepasti

Spočiatku som sa dosť strácala v hierarchii veľmožov a v celkovom usporiadaní, ale v závere knihy nájdete praktické vysvetlivky a okrem toho netrvalo dlho, kým sa mi to v hlave upratalo. A ja si v hlave upratujem metlou s jedinou, zlomenou štetinou, takže vy si upracete aj skôr. Kyun s Priou majú trochu grumpy vs. sunshine auru, ale nakoľko do seba v jednom kuse mlátia, slniečko- neslniečko, o nejakom trópe sa veľmi nedá polemizovať. Potom tu máme Malak Červenookú, čo je niečo ako Melisandra, akurát namiesto ohňa hádže svoje obete do hororovej podoby Sponge Boba. A ešte poprosím aplaus pre Nébyosa, ktorý je podľa mňa vynikajúco napísanou morally grey postavou (s bookstaterminológiou sa mi tu dnes roztrhlo vrece). Po prvé je to taký sarkastický zmrd, že ho nemôžete nemilovať, aj keď je to prospechársky hajzel, a po druhé nechce nikomu zle, iba sebe dobre. A ak medzi tým padne za obeť zvyšok planéty, nuž čo.

Dej je akciou nabitá akcia prekladaná ďalšou akciou. Číta sa to veľmi fajn, čo ma však rušilo, bolo prudké preskakovanie z jednej scény do druhej a potom ešte aj hore-dole v čase. Štýl textu je ľahký a humorný. Nechýbajú nadávky, v správnej miere a na správnych miestach, vzhľadom k tomu, koľko vecí vyletí do luftu, to vychádza tak na tri kokoty a dvoch vyjebancov na normostranu. Dosť ma však vytáčalo označovanie postáv prezývkami ako čiernovláska, plavovláska, červenovláska (normálne som dúfala, že príde nejaká plešatá) alebo dlháň, chlpáč či kolohnát. Veď všetci mali cool mená, tak prečo ich nepoužívať?

Dušan Valent má talent. Nie je to obyčajná rýmovačka, ale holý fakt. Mala som možnosť prečítať si s deťmi jeho knižku o dinosauroch a mala všetko potrebné, aby detského čitateľa ohúrila. Svojim sci-fi debutom Valent nezaostal za tvorbou pre deti a rovnako dokáže ohúriť aj dospelého čitateľa.

Mňa teda absolútne prekvapil (v najpozitívnejšom slova zmysle). Pred vydaním som si prečítala ukážku i anotáciu. Popravde, bola som dosť zvedavá na miš- maš dielko “kategorizované”autorom ako temné sci-fi s prvkami humoru, inšpirované archeológiou, mytológiou a planetológiou. No toto ak by niekoho nezaujalo… ja som sa veru chytila a začítala raz-dva. Valent má príjemný štýl písania, kopec poznatkov, ktoré pretavil do svojho príbehu; fantáziu, ktorou istotne prinúti súhlasne kyvkať hlavou aj fanatikov tohto žánru; humor, s ktorým som súznela a náramne sa popri krvavých súbojoch bavila; dialógy a slovné prestrelky niektorých postáv(Nébyos a Kerguryon sú moje srdcovky)boli viac ako dokonalé; postavy, ktoré mali svoj charakter(nemenný, špecifický, no nie vždy bolo hneď jasné kto je ten dobrý) a ako obrovský bonus, vlastné ilustrácie v závere knihy. Tam nájdete aj zoznam postáv, hodností a titulov, či charakteristiku planéty Penekmonion. Mapy v predsádkach sú vždy vítané a v tejto knihe nechýbajú.

Nebudem sa tváriť dôležito. Občas som sa strácala(vlastnou nepozornosťou) v postavách či deji, ale často som sa “našla”. Nie však vždy a aj napriek tomu si myslím, že kniha je skvelá. Autor vymyslel fascinujúci svet, približuje nám ho kapitolami s územiami planéty, kde je ústrednou postavou vždy niekto iný. Postupne sledujeme ich prepojenia, úmysly no a nechýbajú boje nielen o moc, kde krv tečie potokom. Vlastne, ani sa nemusí pritrafiť bitka, krv na litre sa z postavy/postáv valí i tak. Mňa ako absolútne netechnický typ zaujali, prekvapivo, dopravné prostriedky(a zvieratká), ale nezostala som bez povšimnutia ani voči bojovým manévrom, rodovým zbraniam, príšerám/bytostiam, či postavy Prie- tá veru prekvapila najviac. Som zvedavá na pokračovanie série.